o čase

V novodobej histórii Ruska /resp. ZSSR/ sa so zákonitou pravidelnosťou objavuje jeden vzorec udalostí. Ak sa zameriame iba na posledných 115-120 rokov, uvidíme, že v čase keď sa Rusku začalo dariť, bolo namotané do väčšieho či menšieho vojnového konfliktu, oslabujúceho jeho šancu k ďalšiemu prudkému rozvoju.

Na začiatku 20. stor. sa v Ruskou začal dynamicky rozvíjať moderný kapitalizmus. Vznikali pokrokovou technológiou vybavené fabriky, rozvíjala sa železničná doprava, silnelo loďstvo, banky, dramaticky rástla populácia. To s nevôľou sledoval odveký rival Ruska v súboji o Áziu – Veľká Británia ale aj iné krajiny Západu. Zinscenovali preto rusko-japonskú vojnu. Aby v nej Rusko prehralo, Západ prostredníctvom sociálnodemokratických „revolucionárov“ oslabil impérium zvnútra. Začali krvavé revolty v priemyselných centrách, vzbury v armáde a námorníctve /najznámejšia na krížniku Potemkin/. Podarilo sa, -Rusko vojnu s Japonskom prehralo, prišlo o niektoré tichomorské ostrovy a o polovicu /južnú, roponosnú/ ostrova Sachalin.

Asi o 10 rokov neskôr, keď sa znovu obnovila dynamika rozvoja Ruska, namotali Briti cára Mikuláša do ďalšej skazonosnej vojny. Najprv nechali Rusov, aby rozbili jadro rakúsko-uhorskej armády a potom, keď boli na rade Nemci, spoločným nemecko-britským úsilím zorganizoval Západ osudový úder na Ruské impérium z tyla. Dve revolúcie /najprv liberálnodemokratická a následne boľševická/ spôsobili, že ruská armáda nielenže prestala útočiť ale dokonca -boľševikmi totálne paralyzovaná, musela pristúpiť na potupný brest-litovský mier. Tým Západ postavil Rusko „mimo hry“ pri neskoršom delení dividend za víťazstvo vo Veľkej vojne. Krajina, ktorá mala v 1.sv.vojne milióny padlých, ktorá sa najviac zaslúžila o porážku Rakúsko-Uhorska a Nemecka – nebola medzi víťaznými mocnosťami. Navyše stratila -ako keby išlo o porazeného spojenca Nemcov a Rakúšanov, významné územia na Západe: stratila Fínsko. Pobaltie a Poľsko, Besarábiu, …

V ďalšom období, keď sa Sovietske Rusko zázračne začalo znovu rozvíjať a ohrozovať geopolitické záujmy Západu, stvorili Anglosasi pre Sovietske Rusko silného nepriateľa – hitlerovské Nemecko. Poskytli mu gigantické finančné zdroje, technológie, tolerancie voči jeho mohutnému zbrojeniu. Aby sa zvýšila šanca na porážku ZSSR, pripravil Západ na Stalina ešte aj úder od chrbta-Tuchačevského povstanie. Ibaže Stalin to odhalil. Zradcovských „harcovníkov“ revolúcie vymenil za mladých progresívnych jemu oddaných veliteľov. Oni mu potom pomohli vyhrať Veľkú vlasteneckú vojnu.

Medzi vojvodcami, čo porazili Hitlera vynikal najmä maršal Žukov. Stalin ho za jeho zásluhy primerane odmenil. Neustále chválospevy na jeho vojenskú genialitu, ozývajúce sa z prefíkaného Albionu však v Žukovovi vzbudili predstavu, že by nemal skončiť iba ako radový maršál, -ale že by mal dostať vyšší post,-dokonca post najvyšší. Že by mal nahradiť na čele sovietskeho impéria generalissimusa Stalina. Anglosasi /najmä Eisenhauer/ umne podnecovali Žukovovu samoľúbosť až do bodu, keď to hrozilo nedobrými dôsledkami. Našťastie, Stalin mal aj tentoraz dobrý nos a Žukovovi včas pristrihol hrebienok. Žukov bol obvinený z BONAPARTIZMU a poslaný na prevýchovu – za veliteľa divízie kdesi v Odesse.

ZSSR sa po vojne mimoriadne darilo. Čoskoro sa Západu vyrovnalo nielen v atómových zbraniach ale aj raketovej technike a kozmických technológiách. Tieto úspechy bolo výsledkom práce nielen Stalina ale aj jeho pravej ruky, -skvelého organizátora Beriju. Intrigy Anglosasov sa preto zamerali na tento tandem. Vsadili na chytrosť kariéristu Chruščova a spol. Partičke tichých povstalcov sa najprv podarilo urýchliť odchod Stalina z tohto sveta a následne urobila rýchly proces /aj za pomoci pomstivého Žukova/ s Berijom. Rozbehnutý ZSSR sa tým strategicky ohraničil. Dosiahol síce ešte úspechy v kozmonautike, ale to bolo len zotrvačnosťou vývoja z čias Stalina a Beriju. Nasledovali roky, keď síce ZSSR tu a tam Západniarov v niečom dobehol / národnooslobodzovacie hnutie, Kórea, Vietnam, Kuba…/ no Západu sa vcelku podarilo ZSSR zadržiavať. Západ mal postupne až do rozpadu ZSSR veci v Kremli stále viac pod kontrolou. Po prechode na informatickú spoločnosť prešli Anglosasi do ofenzívy a „obra na hlinených nohách“ dostali na kolená.

Na rozpad „tábora socializmu“ si Západ našiel ďalšieho tichého revolucionára – megalomanského Gorbačova. A na rozpad ZSSR samotného si potom „najali“ vodkového dobrodruha Jeľcyna. Keď zo ZSSR zostalo iba oveľa menšie a slabšie Rusko /avšak s takmer kompletným prírodným bohatstvom Sibíri/ začal si Západ u Jeľcyna „preplácať zmenky“. V Rusku začala gigantická rabovačka. Na svoje si prišli nielen západní „investori“ ale aj ich domáci díleri-neskorší oligarchovia: Chodorkovskij, Potanin, Abramovič, Berezovskij, Fridman, Vekseľberg…/.

Nie každý však v Rusku kapituloval. Najskôr došlo k neúspešnej vzbure G.Janajeva a spol. /ešte proti prozápadnému kurzu Gorbačova/. Následne sa o proti-západný zvrat vo vývoji pokúsili ústavní činitelia Alexander Ruckij a Ruslan Chazbulatov. V súlade s vtedy platnou ústavou RF prevzali do rúk právomoci skorumpovaného Jeľcyna. Jeľcyn však s podporou armády, USA a V.Británie vzburu parlamentu proti prezidentovi zastavil. Budovu parlamentu dobyli Jeľcynove tanky. Následne si Jeľcyn dal urobiť „objektívne“ referendum, zmenil ústavu a vytvoril silný prezidentský režim, aký je v RF platný doposiaľ.

Drancovanie ruských prírodných a ľudských zdrojov Západom dosiahlo následne svoj smutný vrchol. V RF už nevládol opilec Jeľcyn ale prozápadní chmatáci /Nemcov, Čubajs, Javlinskij, Gajdar, Stepašin…/ okolo neho. Ruskí vlastenci museli na to skôr-neskôr zareagovať. Nepokúsili sa však o hlasnú revoltu ako Janajev či Ruckij a Chazbulatov. Skupina vlastencov v FSB napodobnila technológiu tichej zmeny podľa receptu Anglosasov. Dotlačila Jeľcyna k tomu, aby v posledný deň roku 1999 „urobil“ z mladého dôstojníka tajnej služby FSB a neskôr krátkodobo predsedu vlády RF- svojho nástupcu na prezidentskom poste. – Začala sa éra rusifikácie Ruska, jeho personálnej, majetkovej a priemyselno-technologickej obnovy. Západ v Rusku strácal jednu pozíciu za druhou. Rusko sa stalo suverénnou regionálnou a neskôr aj globálnou superveľmocou.

Anglosasi ratovali, čo sa dá. Podporovali kadejaký „demokratický disent“. No a keď to nezabralo, rozhodli sa vytvoriť v rámci „ruského sveta“ podmienky pre akoby „občiansku“ vojnu. Zainvestovali do kyjevského majdanu a vytvorili pod nosom Ruska nacionalistický antiruský režim. Ten potom provokoval Rusko na dennej báze. A keď vojensky zosilnel, bol schopný ísť do konfliktu s Ruskom -samozrejme za nevídanej finančnej, informačnej a materiálnej pomoci Západu.

Vojenský konflikt medzi Ruskom a akože Ukrajinou už beží druhý rok. Napriek najmodernejšej technike NATO, napriek desiatkam miliárd finančnej pomoci, napriek totálnej mobilizácii Ukrajincov sa však Západu nedarí dosiahnuť hlavný cieľ: obnovu panstva Západu nad ľudskými a prírodným zdrojmi Ruska. Posledným dôkazom tohto neúspechu je faktický krach tzv. Veľkej ukrajinskej protiofenzívy /podľa niektorých poslednej, ktorú je ešte Ukrajina schopná podniknúť/.

V tejto situácii Anglosasi siahajú po starom osvedčenom triku. Po údere na Rusko od chrbta. Britom a Američanom sa nehnusilo siahnuť po starom márnomyseľnom prešibancovi Jevgenijovi Prigožinovi. Pragmatickom podnikateľovi, živiacom sa vojnami a vojničkami po celom svete -v Stredoafrickej republike, Čade, Mali, v Sýrii…a najnovšie aj na Ukrajine. Prigožin – víťaz od Bachmutu, je extrémne márnomyseľný BONAPARTISTA. Teda človek, čo chce využiť svoju povesť ruského víťaza na ovládnutie najvyšších postov v Rusku. Už dlhé mesiace sa snaží nakloniť si ruské obyvateľstvo tým, že tára o neschopnej armáde, korupcii, neporiadku; slovom chce sa priživiť na netrpezlivosti Rusov, čo už majú vojny plné zuby, – a na závisti bežného ruského človiečika voči tým hore.

Na Prigožinovej vzbure vidieť jasné anglosaské stopy. Na ne upozornila v interview pre Fox News aj v USA bývalá dôstojníčka CIA Rebeca Kofflerová. Isté obchodné vzťahy medzi NATO a Prigožinom existovali už dlhší čas. Podozrenie s iniciácie Prigožinovej vzbury zo strany NATO, Britov a USA vyslovil po začiatku vzbury tiež D.Medvedev. Teda ex-prezident RF a v súčasnosti prvý podpredseda Bezpečnostnej rady Ruskej federácie.

Prigožin je dnes v Rusku ideálny typ, aby ho Západ použil na vzburu. V čase, keď sa vo vojnovej férovke Američanom a Britom nedarí, je tu po ruke uplatneniachtivý psychopat Prigožin, aby pichol Rusko od chrbta a vytvoril tak vhodnú situáciu pre napokon predsa len úspešnú ukrajinskú protiofenzívu.

Za tým, čo dnes v Rostove n.D. na juhu Ruska vyvádza Prigožin, vidieť jasnú anglosaskú stopu. Pre obchodníkov s vojnou zo Západu zrejme nebolo ťažké dohodnúť sa s obchodníkom s vojnou z Ruska. Obchodníci sa ľahko dohodnú.

Pre Prigožina asi nebola vlastizrada a puč jeho prvou voľbou. Skúšal sa dostať k moci legálne. Vytváraním obrazu o sebe ako o vojvodcovi na úrovni Žukova, – vojenského génia, čo spasí Rusko.

Prigožin si pôvodne chcel svojimi táraninami ale aj svojimi reálnymi vojenskými úspechmi pripraviť predpolie na úspech v prezidentských voľbách. Keď sa ale stalo zrejmé, že sa mu to nepodarí, -siahol po inej možnosti. Rozhodol sa prejsť z ruského žoldu do žoldu Anglosasov. Tí mu nepochybne po úspechu jeho „revolúcie“ sľúbili nielen peniaze ale aj moc. Čo na tom, že by to nebola suverénna moc na báze všeľudovej podpory. Čo na tom, že by to bola iba moc miestodržiteľa v akomsi okyptenom „Moskovskom kniežatstve“. – Bola by to však taká moc, aká je spojená s portrétom na poštovej známke. Bol by to honor, hodný jeho vojvodcovského majestátu.

Prigožin sa chvasce, že má na svojej strane 25 tisíc všetkého schopných profesionálnych fighterov. Aj minulosťou ťažkých zločincov. Sila, ktorú predstavuje je ale príliš malá na obsadenie čo i len južného Ruska. Na chvíľu s touto silou môže obsadiť pár verejných budov v Rostove, príp. vo Voroneži či Lipecku. No ak gro jeho „armády“ potiahne ďalej, regulárne ruské policajné a vojenské sily ho z verejných budov znovu vytlačia. Prigožinova šanca je putovať so svojou technikou po cestách ako to robili potulní Cigáni, kolotočári či cirkusanti. Ak sa ale na jeho stranu nepridajú ďalšie armádne jednotky a civilné obyvateľstvo, skončí onedlho niekde zablokovaný a izolovaný. Možno už počas najbližšej noci. Miesto rokovania s Putinom bude jeho rokovacím partnerom policajný vyjednávač….

Prigožin je márnomyseľný, uplatneniachtivý bonapartista. Možno napokon vďaka pomoci zo Západu skončí naozaj ako malý moskovský Napoleon. Možno sa však ako správny dobrodruh vymkne z ruky svojim anglosaským kontraktorom-zmocní sa vlády na d Ruskom a spustí celosvetovú nukleárnu kucapacu. Možno sa umúdri, zastaví svoj potulný cirkus niekde na ceste do Moskvy a skončí ako Žukov s dobrým dôchodkom a pri písaní pamätí. No možné je aj to, že skončí ako Tuchačeskij. Ktovie. Matička Rus je veľká a osudy jej detí sú nepredvídateľné. Požijeme-uvidíme.

V sobotu večer sa naplnil variant vývoja podobný variantu Žukovovej revolty. Prigožin dostal svoj honorár za to, že poškodil obranyschopnosť RF. Pretože však jeho vzbura nestála žiadne životy a žiadne väčšie škody, dostal možnosť odísť do exilu v Minsku. Jeho vojaci dostali amnestiu a vracajú sa na front. Podstatné je, že ciele Anglosasov, -využiť Prigožina na rozpútanie prevratu či občianskej vojny v Rusku sa nesplnili. Západ bude musieť intrigovať s inými ľuďmi…