o čase

Toto v podstate vyhlásil čínsky veľvyslanec v Paríži, popredný pekingský diplomat Lu Ša-jie. Európa je z neho v šoku dodnes, hoci tento staus zaznel už pred pár dňami. Mnohým publicistom, aj u nás sa zdá, akoby ho Číňan vyriekol iba z rozmaru, alebo sa omylom preriekol. Médiá na Západe očakávali, že zo strany autora lebo jeho vlády príde „presnenie“ resp. dementi. Nič také sa ale nestalo.

A tak sa vlády jednotlivých krajín EU zastrájajú, že si na koberec zavolajú čínskych veľvyslancov. Ako jedna z prvých sa k tomu chce odhodlať aj „naša“ vazalská dočasná vláda a jej poverený Káčer. Silný protest zverejnil aj „minister zahraničia“ EU, J.Borell. Najostrejšie gestá samozrejme znejú z pobaltských krajín a Ukrajiny. Nečudo.

Ako to teda je medzinárodnoprávnou zakotvenosťou rozpadu ZSSR ? O čo sa opiera EU, keď vehementne vyhlasuje, že spochybňovanie medzinárodnoprávnej platnosti existencie postsovietskych republík je nad slnko jasné a ich spochybňovanie je div že nie casus belli ?

Nuž, medzinárodnoprávne platný akt rozpadu ZSSR skutočne neexistuje. Na rozdiel od napríklad rozpadu Česko-Slovenska. V ČSFR bol v r. 1992 prijatý Ústavný zákon o rozdelení federácie. Bol odsúhlasený v spoločnom parlamente Čechov a Slovákov, – v parlamente federálnom. V Zákone bolo presne stanovené, čo sa udeje, ako to bude s hranicami a právnym následníctvom a bola v ňom odvolávka aj na nasledujúci Zákon o rozdelení majetku federácie. Medzinárodnoprávne je teda rozdelenie ČSFR a vznik SR a ČR úplne v poriadku a medzinárodné spoločenstvo nemalo žiaden problém celý proces akceptovať.

Zhruba v tom istom čase, ako sa ČSFR rozdelila na SR a ČR došlo aj k rozpadu federálnej Juhoslávie. V tomto prípade nešlo o medzinárodnoprávne akceptovateľný akt rozdelenia ale o spontánny rozpad z iniciatívy jednotlivých etnických „republík“. Išlo o akt separatizmu, bez toho aby sa k nemu mohli vyjadriť aj vlády a ľud ostatných častí Juhoslávie. – S jedinou čiastkovou výnimkou : zmluvným rozdelením tzv. Malej Juhoslávie na Srbsko a Čiernu Horu.

Separatistický spôsob rozpadu Juhoslávie bol sprevádzaný násilím a vojnami. Medzinárodné spoločenstvo napokon uznalo vojensko-politické status quo, aj keď sú s ním mnohé štáty a národné entity bývalej Juhoslávie dodnes nespokojné. O tých čias, už zhruba 30 rokov je v bývalej Juhoslávii čosi ako prímerie, zamrznutý konflikt. Hlavným faktorom súčasného relatívneho mieru je silný geopolitický záujem USA a NATO o pokojnú dominanciu v tomto priestore. Pokoj tam je a bude dovtedy, dokedy sa geopolitické rozpoloženie Západu v súboji s Východom nezmení. Ak sa ale zmení, rozhorí sa konflikt z podzemných zdrojov ohňa, ktoré neboli zlikvidované, ale len zahrabané.

Rozpad ZSSR je kdesi v strede medzi spôsobom riešenia rozdelenia ČSFR a násilným, medzinárodnoprávne „nečistým“ rozpadom Juhoslávie. Nič také medzinárodnoprávne čisté, ako bol v ČSFR Ústavný zákon o rozdelení federácie sa v ZSSR na spoločnej federálnej úrovni neudialo. ZSSR sa najprv rozpadal SEPARATISTICKY, najmä v Pobaltí a na Ukrajine a neskôr aj v Rusku. Na tento „spontánny proces“ /je to v úvodzovkách !/ potom oneskorene reagovali priaznivci jednotného ZSSR. Zorganizovali všesovietske referendum. Ľudia, ktorí sa v ňom zúčastnili, povedali rozpadu ZSSR jasné NIE /aj na Ukrajine !/. Bohužiaľ, referenda sa napr. v Pobaltí kvôli represiám separatistov nezúčastnilo veľa občanov. Najhoršie ale je, že referendum prebehlo v čase, keď už to bolo bezpredmetné. V tom čase sa už komunistické špičky jednotlivých republík ZSSR dohodli na rozdelení svojich „pašalikov“. Posledným republikovým šéfom, ktorý trval napriek tomu na zachovaní ZSSR bol turkménsky vodca Turkmenbaši…

Rozpad ZSSR bol dovŕšený v Rusku, -neústavným pokusom o puč a následným rovnako neústavným vojenským obsadením ústredných orgánov moci Jeľcynom a jeho pučistami. Ako-tak ústavná bola následne iba rezignácia Gorbačova z postu prvého a posledného prezidenta ZSSR. Po vlne separatistických vyhlasovaní nezávislosti v jednotlivých republikách ZSSR sa starí súdruhovia – komunisti rozhodli, že o budúcnosti ZSSR rozhodnú veľmi neústavne – zhora. Traja najsilnejší súdruhovia z Ukrajiny, Bieloruska a Ruska sa zišli na papalášskej loveckej chate v Bielovežskom pralese a tu pri vodke a klobáskach rozhodli o akceptácii vzájomných hraníc /vytvorených nie až tak dávno diktátormi Leninom, Stalinom a Chruščovom/. Dohodli sa o delení majetku, právnom nástupníctve v oblasti štátnych záväzkov a pohľadávok, štátneho dlhu, ovládania nukleárnymi zbraňami, deľbe vojenskej techniky a základní a pod. Toto všetko boli džentlmenské, pardon súdružské dohody. Z rokovaní v Bielovežskom pralese nevznikol žiaden oficiálny a záväzný výstup. – Neexistencia čohosi aspoň ako „deklarácia“ bola na začiatku 90-tych rokov normálna-no dnes sa používa na spochybňovanie nielen dohôd ale aj samotnej existencie týchto rokovaní.

V dôsledku príliš zmierlivého postupu Jeľcyna voči svojim súdruhom z iných republík sa pri rozpade ZSSR nedoriešili mnohé až existenciálne dôležité veci. Najmä sa nedoriešila spravodlivá úprava hraníc. V dôsledku toho sa mimo Rusko ocitlo takmer 30 miliónov etnických Rusov. Na Ukrajine, v Pobaltí, Kazachstane, na Kaukaze a pod.

Jeľcyn sa ponáhľal s upevňovaním vlastnej politickej a administratívnej moci. Podporovaný Západom chcel čo najskôr začať proces „privatizácie“ národného hospodárstva. V stávke boli miliardové majetky dnešných ruských oligarchov a stámiliardové zisky západných „investorov“. – Popri vidine takýchto peňazí boli osudy miliónov obyčajných Rusov a diskusie o spravodlivosti a historickej opodstatnenosti hraníc Ruska, Ukrajiny, Pobaltia, Kazachstanu…čímsi nepodstatným.

Na medzinárodnej úrovni sa po porážke ZSSR v studenej vojne a rozpade impéria na separátne republiky neudialo nič právne záväzné. Neuskutočnil sa žiaden Trianon, žiaden Postupim. Jediné, čo sa udialo, bola v súčasnosti podozrivo preceňovaná tzv. budapeštianska deklarácia. Jej zmyslom bolo zbaviť Západ strachu pred pašovaním nukleárnych zbraní z Ukrajiny na Západ „do rúk teroristických režimov“. Rusko sa zaviazalo, že všetky nukleárne zbrane z Ukrajiny odvezie a bude garantovať, že nebudú zneužité. Rusko sa spolu s USA a i. zaviazalo, že budú denuklearizovanej Ukrajine pomáhať pri budovaní jej bezpečnosti podľa medzinárodných noriem. Budapeštianska záležitosť nie je plnohodnotný medzinárodnoprávny dokument. Má iba deklaratívny charakter. Navyše v zainteresovaných krajinách nebol dokument v parlamentoch odsúhlasený a prezidentmi parafovaný.

Rusko-ukrajinské vzťahy sa následne dohodli na báze bilaterálnych zmlúv napr. o prenájme Sevastopoľa v prospech ruskej čiernomorskej flotily, o priateľstve, vzájomnej pomoci a všestrannej pomoci Ruska a Ukrajiny a pod. – Tieto právne dokumenty boli po 2014 zo strany Ukrajiny nedodržiavané a rušené. Suma sumárum, medzi Ukrajinou a Ruskom dnes existuje právne vákuum. Týka sa majetkovým záležitostí, kulturálnych väzieb, vojenstva ale tiež hraníc. Západ o tom vie. Vie , že na území bývalého ZSSR neplatia všeobecne platné medzinárodnoprávne dokumenty ale iba formalizované status quo.

-Zápas rozumie až príliš dobre tomu, čo čínsky diplomat nedávno povedal. V súvislosti s jeho výrokmi sa teraz dostáva do úplne nového svetla aj čínsky mierový plán pre Ukrajinu. V ňom sa hneď v úvode hovorí o rešpektovaní medzinárodnoprávne definovanej územnej celistvosti a zvrchovanosti Ukrajiny. Čína hovorí v prospech takej územnej celistvosti Ukrajiny, na ktorej sa medzinárodné spoločenstvo ale najmä Rusko a Ukrajina vzájomne dohodnú. /Takýto istý princíp presadzuje Čína aj v súvislosti čínskou provinciou Tchajvan, v súvislosti s Kurilami, s Kosovom, Náhorným Karabachom, Podnesterskom. Guantanámom a pod. – Ale to je už iný problém…/.

Čínsky diplomat svojim hlboko premysleným geopolitickým stanoviskom tých, čo veci rozumejú, neprekvapil. Ani na Východe a ani na Západe. Súčasné diplomatické tančeky okolo veľvyslancovho statusu sú teda iba reklamný trik. Propagandistický pokus zakryť čosi, čo Západ chcel a chce pred svetom a pred svojimi občanmi zakryť. – Nedajme sa oblbnúť západniarskym letsdancom. Študujme a premýšľajme !