o čase

Dnes to bude menej o bojoch na ukrajinskom fronte a viac o pozadí, ktoré vojnu Západu proti Rusku generuje a živí.

Plánom „A“ banderovcov a ich západných objednávateľov bol čelný útok veľkého pancierové klinu na stepiach v okolí Orechova. Plán nevyšiel, boje sa tam vrátili k pozičnej vojne. Kyjev a NATO však majú samozrejme aj plán „B“. Ten si banderovci pripravili zničením priehradného múra a vypustením obrovskej Kachovskej vodnej nádrže do Čierneho mora. Prezident ruského výskumného vojenského centra Antipologov vraví, že hlavný smer ukrajinskej ofenzívy pôjde práve tadiaľto.

Potom, čo si Ukrajinci rozbili čelo o obrannú líniu generála Surovikina, pokúsia sa zaútočiť zboku. Kedy ? Nuž chvíľu ešte počkajú, pokým sa okolie Dnepra pri Chersone nezmení na vysychajúce močiare a niekedy v júli na piesčitú púšť. Pre ženijné jednotky Ukrajiny nebude potom problém postaviť na zúženom toku Dnepra provizórne mosty a spojazdniť prepravy. Tanky a pancierové BVP budú mať kratšiu a schodnejšiu cestu k veľkému nástupu na Krym.

Prvé známky realizácie plánu „B“ sa už objavili. Kým po poškodení Kachovskej nádrže sa jednotky OS UA presúvali od Chersonu k Zaporožiu aby tam posilnili realizáciu plánu „A“, teraz ruský prieskum hlási opačný pohyb ukrajinských brigád. Rusi mali na východnom brehu Dnepra vybudované obranné zariadenia. Tie sú však teraz buď vodou zničené alebo príliš viditeľné. Surovikin sa usiluje vybudovať nové línie obrany. Či to stihne do ukrajinského nástupu, uvidíme.

Popri hlavných smeroch bojov sa banderovci a NATO snažia rozohrávať aj ďalšie konflikty, minimálne na odpútanie pozornosti Rusov od hlavného diania. Jeden takýto pokus sa podľa MO Bieloruska odohral ešte v máji. V bielorusko-ukrajinskom pohraničí Bielorusi zlikvidovali ukrajinský dron s náložami, smerujúci na neďaleký strategický cieľ.

Podľa agentúry Reuters sa ukrajinská ofenzíva spomalila. Stagnuje, lebo sa vyčerpali zdroje na realizáciu variantu „A“. Nové zdroje sa kumulujú už pre variant „B“. To čo je k dispozícii navyše, sa ponúka na maskovacie akcie proti Bielorusku alebo napr. proti civilným cieľom v Belgorodskej a ďalších ruských pohraničných oblastiach.

Rusko sa Ukrajine revanšuje raketovými, leteckými a dronovými útokmi na vojenské výrobne, sklady munície a ubytovne banderovcov. Taktika týchto útokov sa trochu zmenila. Miesto masívnych úderov zo smerov, ktoré už ukrajinská PVO prečítala, sa začali používať početnejšie údery ale s menším počtom rakiet, realizované z prekvapivých smerov. Banderovci teraz nevedia, odkiaľ to príde. Len čo ich vesmírna rozviedka USA upozorní na odlety ruských strategických lietadiel TU 95ms alebo TU 22 m3 a varuje pred hrozbou krídlatých rakiet X-101 resp. X-55, – už aj Kyjev vyhlasuje vzdušný poplach pre istotu takmer na celom území Ukrajiny.

Rusku sa darí takmer rok a pol relatívne úspešne vzdorovať vojne, ktorú Západ prostredníctvom Ukrajiny ale aj inde a inak vedie proti Rusku. Darí sa mu to aj preto, že napriek úsiliu USA majú Rusi vo svete stále veľa a silných spojencov. Dokonca aj v rámci NATO, kde analytici konštatujú existenciu 11-13 krajín spomedzi 31, ktoré k vojne na Východe a ku event. pribratiu Ukrajiny do NATO zastávajú negatívny resp. vlažný postoj. Záporný postoj má napríklad Maďarsko a Turecko. Hovorí sa však, že po voľbách sa k nim môže pridať Slovensko. Nepredvídateľný je postoj Bulharska a Čiernej Hory. No tiež Chorvátska, Slovinska a Grécka. Veľké pochybnosti o tom, že by bolo pre NATO užitočné mať Ukrajinu v NATO čo najskôr vyslovujú aj Nemci, Francúzi, Taliani, Španieli a Portugalci.

Dôležitým spojencom Ruska je /najmä v ekonomickej oblasti/ Čína a zoskupenie BRICS. Západ si to uvedomuje a preto podniká spanilé diplomatické jazdy do Indie a do Číny. Čulý je nielen americký minister zahraničia Blinken ale aj francúzsky prezident Macron. Macron sa okrem intervenovania v Pekingu podujal na zaujímavú misiu spojenú s organizáciou BRICS. Pokúša sa dostať na najbližšie zasadnutie BRICS a vysiela do sveta signály o istom záujme Francúzska stať sa členom BRICS.

Na Macronovu misiu sú dve rôzne názory. Jeden posudzuje Macronov záujem o BRICS ako pozitívny pokus zlepšiť vo svete renomé Francúzska, vytvoriť Francúzsku politické predpolie pre širšie ekonomické vzťahy s Čínou, Indiou, Južnou Afrikou a Brazíliou, vytvoriť si príležitosť na priame rokovania s predstaviteľmi krajín BRICS, vrátane Ruska. Iná názorová skupina vidí za francúzskou misiou plnenie deštrukčnej úlohy, ktorú Francúzi dostali na summite G_7. Francúzi by podľa toho mali rozbiť blížiacu sa schôdzku BRICS a svojím event.členstvom fungovanie BRICS paralyzovať. Podľa mňa je možné aj kombinácia týchto motívov. Akokoľvek, už samotný fakt, že sa Západ snaží zoslabiť pozíciu Ruska vo vojnovom konflikte svedčí o tom, že tento konflikt nie je iba regionálny – ale že je výsostne globálny. Má dopad na celkové usporiadanie budúcich pomerov na celom svete.

Z tohto hľadiska smiešne vyznievajú krčmové reči rusofóbov o tom, ako je Rusko slabé, aké je zaostalé a ako ďalej upadá. Ešte smiešnejšie je, keď rétoriku trolov 4.cenovej skupiny preberajú ľudia, vydávajúci sa za vzdelaných politológov. Jeden taký napr. včera v jednom médiu s celkom vážnou tvárou tvrdil, že Rusko nie je svetová superveľmoc /v rozpore s tvrdením dokonca aj ministra MVZ USA Blinkena/. Že vraj ide o ekonomicky okrajovú krajinu s upadajúcou populáciou, ktorá okrem jadrových zbraní z čias ZSSR nemá svoje postavenie max. regionálnej veľmoci čím podložiť.

Takéto tvrdenie, spadajúce medzi bájky o Rusku ako o kolose na hlinených nohách a o Rusoch ako o opilcoch, čo žijú v zemljankách, je naozaj veľmi komické. Veď ako možno uprieť Rusku pozíciu jednej z troch svetových superveľmocí – keď má Rusko veľmocenské postavenie v Európe i Ázii a veľmocenské ambície v Afrike, Strednej a Južnej Amerike či Arktike ? Jediný kontinent, kde Rusko veľa neznamená je Austrália a Oceánia. Vyše roka úspešne odolávať ekonomickému a vojenskému tlaku superveľmoci akou sú USA /s podporou EU a NATO/ dokáže iba ekonomická, politická a vojenská superveľmoc.

Šibrinkovanie rozporuplnými hodnotiacimi kritériami, skoncipovanými Západom nie je nič iné ako demagógia. Veľmocenská pozícia krajiny nie je daná napr. iba výškou HDP, ale aj rozlohou, súdržnosťou populácie /vôlastenectvom/, veľkosťou prírodných zdrojov, zdrojov kvalifikovanej pracovnej sily, prírodných zdrojov, bohatstvom kultúrnych tradícií atď. atď.

Šibrinkovať iba HDP krajiny resp. HDP na obyvateľa je pri určovaní veľmocenskej pozície trápne. Áno, USA má oba tieto parametre oveľa vyššie než Rusko. Ak však z HDP odladíme mamutiu zložku domácej spotreby /realizovanej z väčšej časti na štátny dlh/ a akcent položíme na reálnu tvorbu hodnôt a reálne investovanie do priemyslu, -potom sa vec javí v úplne inom svetle. O porovnávaní sa cez paritu kúpnej sily a o porovnávaní sa USA s Čínou ani nehovoriac.

Pozícia USA vo svete -aj vďaka neúspešnej vojne s Ruskom- jednoznačne upadá. Keby bolo Rusko krajinou v rozklade, USA prostredníctvom Ukrajiny ho už dávno porazí. Aká je ale skutočnosť ? USA kvôli boju s Ruskom minuli už desiatky miliárd dolárov. Sankciami rozvrátili svetovú obchodnú spoluprácu, vyvolali gigantickú celosvetovú infláciu. Vyprázdnili sklady s výzbrojou a muníciou. Prinútili Ukrajinu zmobilizovať do armády každého mobilizovateľného muža. A čo Rusko ? Nuž nič. Jedenkrát vyhlásilo čiastočnú mobilizáciu zopár ročníkov. Siahlo po 8-10% svojho mobilizovateľného potenciálu. – A napriek tomu, že vojnu so Západom vedie sotva na desatinu plynu – zatiaľ úspešne vzdoruje. Iba pomocou konvenčných zbraní, bez použitia zbraní termonukleárnych.- Ako je to možné ? Veď Rusko je „upadajúca nanajvýš regionálna mocnosť“. Veď by ho mala regionálna mocnosť, za akú by sa chcela považovať aj Ukrajina, -umlátiť čiapkami…Ako je to možné ?

USA dávajú na zbrojenie gigantické čiastky /na úkor gigantického rastu štátneho dlhu/ no v praxi s nimi Rusko, ktorého náklady na armádu sú 11 krát nižšie, minimálne drží krok. Tvrdiť, že USA sú jediná superveľmoc, lebo má po celom svete základne a spojencov je žartovné. Veľmocenská pozícia USA stojí na moci dolára. Je to pozostatok toho, že sa USA priživili na dvoch svetových vojnách. Je to dôsledok toho, že USA svoj život nad pomery financujú z tlačenia nových a nových dolárov a prenášania takto vytvorených dlhov na ostatné krajiny sveta.

Aby to USA mohli robiť, musia svet vojensky držať v šachu. Musia uskutočňovať svetovládnu politiku. Rusku, Číne, Indii, Brazílii na udržanie chodu ich krajín svetovládna aktivita nie je potrebná. Uživia sa z vlastných zdrojov a výsledkov vlastnej práce. USA si z vlastných zdrojov a z vlastnej práce svoje fungovanie udržať nedokážu. Potrebujú svetovládnu armádu a svetovládny ekonomický poriadok poháňaný dolárom, umožňujúcim prenášanie amerických dlhov na ostatnú populáciu Zeme. USA musia byť svetovládni, lebo by sa inak zrútili. USA musia neustále a neustále demonštrovať svoju silu v desiatkach lokálnych vojen a konfliktov ročne. Ak by to nerobili- tak skončia. Krachnú ekonomicky, politicky i vojensky.

Režim americkej svetovlády už zhruba 30 rokov narúša vojensky, kvalifikačne a zdrojovo silné Rusko. V pozadí samozrejme zabezpečované čoraz silnejšou ekonomikou Číny ale aj ostatných krajín BRICS. Aby si USA udržali svoje geopolitické postavenie, ba aby si zabezpečili čo i len vlastnú holú existenciu / ako krajiny v jednotnej podobe/ , musia neustále čosi dramatické podnikať. A tak podnikajú.

USA prostredníctvom Ukrajiny rozohrali veľkú hru proti Rusku. Ak by Rusko porazili, svoje pozície a svoj nadmerný konzum si obhája. Ak ho ale vojensky neporazia, potom začne deštrukcia a samodeštrukcia: v ekonomickej i politickej oblasti. Existencia USA v jeho dnešnej podobe, v podobe ríše mega-konzumu a v podobe určovateľa pravidiel hry si vyžaduje porážku a podmanenie Ruska. Ak sa to USA nepodarí, stratia USA rešpekt superveľmoci. A bude beda.

Na Ukrajine sa hrá o veľa. Hrá sa nielen o pozíciu Ruska ako superveľmoci. Hrá sa o existenciu Ruska ako takého. Hrá sa však aj o existenciu USA-nielen ako superveľmoci ale aj ako jednotne fungujúcej krajiny. Na Ukrajine sa fakt hrá o veľa…

Vojna Západu proti Rusku sa môže skončiť o pár dní. Môže sa skončiť víťazstvom jednej strany a porážkou druhej strany. Môže sa však skončiť aj dohodou, – zamrazením konfliktu veľmocí a posunom jeho vyriešenia smerom do budúcnosti.

Priznám sa, remízu považujem za pravdepodobnejšiu. Tá umožní obom stranám tvrdiť, že ide vlastne o ich víťazstvo. – No hlavne, remíza vo vojne Ruska /Východu/ proti Západu, umožní aj nám Slovákom, čo sa na boj gigantov iba pozeráme, prežiť ešte pár pokojných mierových desaťročí.

Dočasný Odor nemá pravdu. Od slovenského premiéra sa čaká, že sa zasadí za „svetový mier“. Ani občania na malom Slovensku totiž nechcú armagedon. Chcú normálne mierovo fungujúci štát. Štát, čo nebude vyrábať a vyvážať zbrane do vojny, ktorá môže zakrútiť krkom aj nám na Slovensku. Štát, čo im umožní slobodne sa vyjadrovať o Rusku, čo im umožní slobodne do Ruska cestovať, s Ruskom obchodovať a udržiavať priateľské vzťahy s najväčším slovanským národom. S Ruskom, ktoré nám pomohlo proti Turkom, proti Maďarom, proti Napoleonovi, proti Nemcom. S Ruskom, s ktorým nás spája spoločný slovanský pôvod, podobný jazyk, tradície, kultúra ale aj prirodzená emocionalita. S Ruskom, ku ktorému máme organickú geopolitickú gravitáciu.

Pán Odor, páni sorosovskí liberáli, drahí slniečkári, darmo sa smejete. Slováci od skutočného slovenského premiéra nie že neočakávajú -ale naopak veľmi očakávajú boj za svetový mier. Vtipkári z kaviarne nech sa rehocú koľko len chcú. Bojovať za okamžitý mier je základná, je najsvätejšia povinnosť slovenskej vlády a ozajstného slovenského premiéra.