o čase

To, čo včera v televíziách predvádzal Boris Kollár, je vizitika obrovských medzier v jeho vzdelaní. Bohužiaľ. A možno nielen jeho ale aj jeho poradcu Tona Hrnku. Bohužiaľ.

Ale pekne po poriadku. Z množstva nezmyslov, ktoré v poslednom čase Boris Kollár vyprodukoval, spomenieme aspoň niektoré:

• Putin vraj spochybnil existenciu Ukrajiny; dôvod ? – lebo jestvuje iba niečo okolo 30 rokov, Tým podľa Kollára spochybnil aj existenciu Slovenskej republiky, lebo tá má o 1-2 roky ešte kratšiu existenciu.
• Územná celistvosť krajín je vraj posvätná. Preto musí Rusko stiahnuť všetky svoje vojská z Ukrajiny-bez ohľadu na dôvody a okolnosti, ktoré RF viedli k príchodu svojich vojsk na Ukrajinu.
• K mieru na Ukrajine vraj vedú iba dve cesty: okamžité stiahnutie OS RF z Ukrajiny alebo úplná vojenská porážka OS RF za pomoci nekonečnej a neobmedzenej vojenskej, informačnej, personálnej a materiálnej pomoci krajín NATO /teda aj SR/ Ukrajine.

Začnime údajným Putinovým výrokom o pochybnom práve Ukrajiny na existenciu. Putin o histórii Ukrajiny skutočne viackrát hovoril. Hovoril aj o tom, že samostatná štátnosť Ukrajiny je veľmi krátka záležitosť. Nehovoril ale nikdy o tom, že krátkosť existencie Ukrajiny je dôvodom pre jej likvidáciu. Spomínal najmä to, že forma štátnosti a vymedzenie hraníc Ukrajiny prebehlo v 1991 kontroverzne a nezohľadnilo dejinné, etnické bezpečnostné faktory, ktoré potom postupne prerástli do vážnych vnútropolitických problémov UA.

Ukrajinské teritórium nevznikalo organicky, prirodzene, ale skôr nezákonnými aktami autoritatívnych vládcov ZSSR – ako boli Stalin a Chruščov. Bez ohľadu na názory občanov sa tak pod ukrajinský režim dostali nielen Ukrajinci, ale aj veľmi početné neukrajinské etniká /Rusi, Maďari, Rumuni, Tatári/. Ruskojazyčné etnikum Ukrajiny malo po vzniku UA dokonca miernu prevahu nad ukrajinským. Táto situácia sa mohla a mala riešiť podobne ako v Rusku – FEDERALIZÁCIOU na báze etnických entít. Nestalo sa tak.

Miesto toho vláda v Kyjeve nastúpila cestu tvrdej ukrajinizácie a pošliapania základných práv Rusov, Maďarov, Rumunov. Etnický útlak vyvrcholil po neústavnom puči v 2014 z jednej strany genocídnou aktivitou ukrajinských nacionalistov a z druhej zase jednostranným odtrhnutím ruskojazyčných území Donbasu, Novoruska a Charkovského Maloruska od Ukrajiny. Nie krátkosť trvania, ale absencia federalizácie spochybnila a spochybňuje existenciu Ukrajiny v jej deklarovanej podobe -ako unitárneho štátu. Nanucovanie unitárnosti a odmietanie federalizácie bolo a je príčinou ohrozenia existencie UA v jej aktuálne medzinárodnoprávne uznávanej podobe.

Po druhé, s územnou zvrchovanosťou to v dejinách jednotlivých krajín bolo vždy veľmi ošemetné. Nielen v Afrike, Amerike a Ázii ale aj v Európe. Hranice žiadnej európskej krajiny neboli v dejinách nemenné. Naopak. Po historických udalostiach sa hranice štátov menili a štáty zanikali alebo vznikali. Relatívne stabilné zostali iba štáty viac či menej etnicky rovnorodé alebo geograficky izolované.

K veľkým zmenám hraníc došlo po 2.sv.v. K ďalším zmenám došlo o po rozpade Juhoslávie, rozpade ČSFR a rozpade ZSSR. Nerobme si ilúzie, po aktuálnom konflikte na Ukrajine, kde straty na ľudských životoch na oboch stranách spolu presiahli už 1 milión, dôjde k územným zmenám aj na Ukrajine resp. v Rusku. Aké to budú zmeny, ukáže priebeh bojov ale aj geopolitické dohody veľmocí formalizované do podoby diplomatických jednaní a mierových zmlúv. Vyzerá to tak, že územná celistvosť Ukrajiny sa bude definovať nanovo. Bude viac zohľadňovať historické, etnické a bezpečnostné faktory Ukrajiny a jej susedov. Bude riešiť to, čo sa malo riešiť pri vzniku UA v 1991 – no bohužiaľ sa nevyriešilo a následne o.i. viedlo aj k súčasnému konfliktu.

Územná celistvosť štátu nie je ani posvätná a ani večná. O časť svojho územia len za pár posledných desaťročí prišlo Srbsko. O časť územia prišiel Cyprus. Z faktického hľadiska prišli o nadvládu nad časťou štátu, kde dominovali napr. Srbi. Ale napr. aj Česi. Srbi stratili Kosovo /etnicky však aj Východnú Slavóniu, Srbskú Krajinu, Srbskú Bosnu/. Česi stratili Slovensko. K anexii cudzích území sa „znížili“ aj Izraelci, ktorí dnes ovládajú kusisko pôvodného Jordánska, kus Sýrie /Golanské výšiny/ a kúsoček Libanonu. Turci si v posledných rokoch prisvojili nielen Severný Cyprus ale aj časť severnej Sýrie a irackého Kurdistanu. Problémom samým o sebe je Podnestersko, Náhorný Karabach, Nachičevan, Južné Osetsko, Abcházsko a Adžarsko.

Krajiny NATO by radi prisvojiť si Kaliningradskú oblasť RF a pásik pri estónsko-ruskej hranici. Nacionalisti v Maďarsku túžia po Podkarpatskej Rusi a Poliaci po t.č. ukrajinskej Haliči a Volyni. Faktické i požadované územné zmeny sú súčasťou politického života Európy. Ignorovať ich, zapchávať si pred nimi oči a uši, nie je príliš múdre a už vôbec nie štátnické.

Boris Kollár sa hlboko mýli, ako si myslí, že v predvolebnom boji použije /Hrnkom odporúčanú ?/ maďarskú kartu. Analógia medzi SR a UA nie je v tom, že by sme sa my v SR mali obávať straty územia v tej podobe, ako ho môže stratiť UA. V našom priestore už k takejto „strate“ došlo tým, že sa rozpadlo /formálne federalizované no fakticky Čechmi riadené/ Československo. Stratu sme neutrpeli my, ale de facto Česi.

Podobne stratilo svoje dominantné kontrolné postavenie aj Srbsko po zániku býv.Juhoslávie. A hrozí to teraz aj Ukrajine. Chyba Kyjeva je, že sa pokúša mnohoetnický štát, TEHOTNÝ FEDERALIZÁCIOU násilne budovať ako unitárny štát-štát čisto ukrajinský. – Toto a len toto je hlavná príčina krízy územnej integrity súčasnej Ukrajiny.

Kyjev mohol zmeniť svoju štátnosť na prirodzenejšiu federáciu ukrajinských, ruských, rumunských a maďarských zväzových republík. Neurobil to a zrejme za to ponesie dôsledky. Po tak hroznej a krvavej vojne, aká dnes na UA je, je úprava územnej podoby Ukrajiny veľmi pravdepodobná. Koncept , že by napr. v Donecku mierovo spolunažívali Rusi s Ukrajincami, pod obnovenou jurisdikciou Kyjeva, je v najbližších 100 rokoch nepredstaviteľný.

Najväčší nezmysel Borisa Kollára je, že čaká buď jednostranný ústup vojsk RF z UA alebo vojenskú porážku RF. Rusi začali ŠVO na UA, lebo sa cítili byť vojensky ohrození militarizáciou UA a jej spoluprácou /ev. dokonca ambíciou členstva/ s NATO, teda s úhlavným nepriateľom RF. Začali ju tiež preto, lebo cítili morálnu povinnosť za milióny Rusov, vystavených na UA národnostnému útlaku. Aj keď možno za rok Rusi na UA nedosiahli všetko, čo chceli, získali významné územné zisky a znížili tak riziko vojenského útoku na RF z UA.

Prísť bez boja, bez akýchkoľvek záruk o dobyté územia by bol z pohľadu RF nezmysel. Izrael z časti obsadených arabských území /napr. Sinaja/ odišiel, ale iba potom, čo dosiahol technicky kontrolovateľné bezpečnostné záruky. Rusko bez takýchto záruk z UA neodíde. Požadovať jednostranný odsun Rusov z UA je taký istý nezmysel, ako požadovať od víťaziacej armády, aby sa len tak za nič pre nič stiahla z krvou vybojovaných výhodných pozícií. Rusko sa podľa mňa z UA jednostranne, bez záruk – nikdy nestiahne.

Očakávať, že neobmedzeným a nekonečným prísunom konvenčných zbraní NATO do rúk ukrajinskej armády sa bude dať dosiahnuť víťazstvo malej Ukrajiny nad najväčší štátom sveta a jadrovou veľmocou, to je nonsens. Pochabosť non plus ultra. Vytešovanie sa tým, že sa Rusi jadrovými zbraňami iba vyhrážajú a nikdy ich nepoužijú lebo veď ich doposiaľ ešte nikdy nepoužili – no tak to je už psychiatrická diagnóza.

Rusi nie sú USA. Jadrové zbrane nepoužijú tak ako USA proti Japoncom – aby sa chvastali svojou silou, aby druhú stranu zastrašili a vyhli sa ďalším krvavým bojom. Rusi sú zodpovedný národ, ktorí má na porážku UA iné možnosti. Ak by však Rusi videli, že na strane UA už otvorene a v obrovskom množstve bojuje aj NATO a USA a cítili, že to ohrozuje existenciu Ruska ako štátu a Rusov ako národa, – podľa mňa jadrové zbrane bez dlhého váhania použijú. Suma sumárum, – Ukrajinci vojnu s Ruskom nikdy nevyhrajú, bez ohľadu na to, koľko zbraní by im poslali USA, krajiny NATO či Boris Kollár, Edurad Heger, Zuzana Čaputová a Jaroslav Naď osobne.

Samozrejme, ak Rusi v krajnej núdzi, v národnej sebaobrane jadrové zbrane použijú, vojnu tiež nevyhrajú. Vysoko pravdepodobne prehrajú. Ibaže spolu s nimi prehrajú aj USA, aj NATO, aj Slovensko a aj Boris Kollár. Prehráme my všetci. Zahynieme alebo budeme živoriť a trpieť tak, že budeme závidieť tým, čo už zahynuli.

Preto, milý pán Boris Kollár jedinou schodnou cestou pre SR je pomáhať Ukrajine len a len humanitárne a diplomaticky. Jedinou cestou je nedoviesť už na UA žiadnu zbraň, žiaden patrón. A spolu s krajinami, ktoré tiež odmietajú vojenskú pomoc Ukrajine /Maďarsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Srbsko, Írsko…/ urobiť všetko pre diplomatické ukončenie konfliktu. To značí:

• presadiť okamžité, obojstranné a ničím nepodmienené zastavenie paľby a prímerie; prímerie, ktoré bude rešpektovať dosiahnutý status quo;
• začať priame rokovania o mierovom urovnaní medzi Ruskom a Ukrajinou; rokovať dovtedy, pokiaľ obe strany nedosiahnu bezpečnostné záruky a nevytvoria vo Východnej Európe nové geopolitické, územné, spoločensko-ekonomické ekvilibrium;
• pokým sa definitívne mierové urovnanie nedosiahne, za pomoci medzi medzinárodného spoločenstva a demilitarizovaných zón treba zachovávať jestvujúci mierový status quo.

Základom všetkého je, aby na Ukrajine prestali umierať ľudia. Prestať túžiť po oslobodzovacích vojenských ofenzívach a začať chrániť každý jeden ľudský život. Ľudský život, čo len jedného Ukrajinca či Rusa je totiž cennejší ako postup tej či onej armády hoci aj o desiatky kilometrov.

Prímerie a mier na Ukrajine – nie zbrojenie a porážka jednej či druhej strany – to by mala byť méta pre každého príčetného politika v Európe. Aj pre pána Borisa Kollára.