o čase

Takto nejako možno parafrázovať jednu z myšlienok, ktoré 17.novembra vyslovili dvaja múdri Česi, bývalí prezidenti Českej republiky: Klaus a Zeman.

Priznám sa, máločo Čechom závidím. Týchto dvoch kmeťov však západným susedom závidím. A závidím im aj ochotu, s akou dvaja múdri starí páni sadli k diskusnému stolu a pred zrakmi televíznych divákov sa o časoch minulých i dnešných kultivovane porozprávali.

-Nájde sa niekto odvážny, kto v nejakej celoplošnej slovenskej televízii zorganizuje podobnú diskusiu medzi troma slovenskými múdrymi kmeťmi: spolubojovníkmi i protivníkmi – Vladimírom Mečiarom, Ivanom Gašparovičom a Jánom Čarnogurským ?

Páni exprezidenti povedali veľa zaujímavého a inšpiratívneho. Miesto ich nadčasových myšlienok a bonmotov spomeniem ešte aspoň jednu poznámku. Tuším ju vyslovil V.Klaus. Hovoril o tom, že v roku 1989 sa bál vziať si čo i len dvoj-trojdňovú dovolenku. Bál sa totiž, že len čo opustí Prahu, už sa to tam začne. Časy pred 17. novembrom 1989 boli nielen tehotné radikálnymi zmenami, ale ich tehotenstvo bolo už v štádiu predpôrodných kontrakcií. Každý čo len trochu rozhľadený človek minimálne od jari 1989 videl, že je iba otázkou dní či hodín, kedy „k tomu“ príde, kedy to vypukne.

Nuž áno, otvorené mysle nepotrebovali a ani dnes nepotrebujú profesionálnych „revolucionárov“ na tribúne, nepotrebujú táravých hercov, aby ich teatrálne zobúdzali zo spánku kľúčikmi od bytu. Nepotrebujú davy so simplexnými heslami na ulici, – aby pochopili, že sa časy menia. A že „k tomu“ onedlho príde. Veruže príde. Najprv na geopolitických šachovniciach veľmocí, potom v živote nás ľudí v Európe a napokon aj tu na našom malom milom Slovensku.

Sledujte situáciu na frontoch, priatelia.