o čase

Pred nedávnom som tu písal o tom, ako sa podľa západných vojnových korešpondentov ruskojazyčné obyvateľstvo Donbasu, Maloruska a Novoruska odmieta evakuovať zo zóny aktívnych vojenských operácií a ako radšej s rizikom smrti v hrozných podmienkach očakáva príchod Rusov. Odpoveďou na americkú reportáž bola propagandistický snímok kyjevskej televízie. Na ňom dve deti z Bachmutu hovoria, že by radi odišli z obliehaného mesta tam, kde je by nemuseli bývať v pivnici a kde by mali internet. Matka detí však odchod z domu kategoricky odmieta. Hovorí, že všade je vojna a ona ju bude radšej prežívať vo svojom dome než niekde v Haliči na ubytovni.

Tieto publicistické produkty boli vzájomne spojené. Neplnili iba informačnú úlohu. Mali za cieľ pripraviť verejnosť na včerajšie rozhodnutie banderovskej vlády. Podľa neho budú mať kyjevské úrady právo evakuovať z miest v zóne bojových operácií rodiny za každú cenu. Aj násilne, pokiaľ sa v nich nachádzajú maloleté deti. Ak rodičia s deťmi napr. z Ugledaru alebo Avdejevky neodídu, skončia vo väzení a ich deti im budú odobraté a umiestnené do prevýchovných detských domovov niekde na Západe Ukrajiny. Veľmi malé deti budú môcť byť poskytnuté na adopciu v rodinách vlasteneckých Ukrajincov alebo tiež v rodinách uchádzačov o adopciu zo zahraničia.

Z nútených adopcií detí z Donbasu sú na Západe obviňovaní aj Rusi. Oni však odsúvajú zo zóny bojov deti buď so súhlasom rodičov, teda dobrovoľne-alebo odsúvajú deti, ktoré stratili rodičov a blízkych príbuzných. Takéto deti, v drvivej väčšine ruskojazyčné, idú potom do detských domovov v ruskom vnútrozemí. Po dosiahnutí plnoletosti bude na nich, či sa stanú dobrovoľne občanmi RF alebo sa vrátia na Ukrajinu.

Pri počúvaní a čítaní správy o aktivitách kyjevskej vlády som si spomenul na osudy detí z Nemcami vypálených Lidíc. Aj tu boli české ženy-matky uväznené v koncentračných táboroch, deti im boli odobraté a umiestnené do detských domovov v Ríši alebo do nemeckých pestúnskych rodín na prevýchovu. Po vojne boli potom autori a realizátori tohto nacistického projektu súdení a prísne potrestaní.

Aj slovenské deti sa stali obeťami násilných deportácií. Bolo to asi pred 150 rokmi- v druhej polovici 19.storočia za čias maďarizácie v Uhorsku. Maďarskí šovinisti sa vtedy zamerali na odoberanie šikovných slovenských detí z chudobnejších rodín. Násilnú deportáciu zdôvodňovali neschopnosťou ubiedených slovenských rodičov postarať sa o zdravú výživu, správnu výchovu a vzdelávanie detí v uhorskom duchu. Deti, ktoré nevedeli ani ceknúť po maďarsky potom odvážali do maďarských jazykových oblastí. Tu väčšina detí končila ako lacní sluhovia alebo -ak išlo o veľmi šikovné deti, ako adoptované deti v maďarských rodinách.

Svetová verejnosť, vrátane našich humanistov v prezidentskom paláci, vrátane žien-matiek z parlamentných lavíc a kadejakých detských ombudsmanov, ľudskoprávnych mimovládok a charitatívnych organizácií je zatiaľ, po včerajšej správe z Kyjeva ticho. A obávam sa, že aj ticho zostane. Každý normálny človek so zdravým úsudkom vie, že násilné deportácie detí od rodičov do inojazyčného a inokulturálneho prostredia sú zločinmi proti ľudskosti. Že sú v rozpore s posvätnými právami rodičov a detí. No keďže každý vie, že ide o ruské deti a ukrajinské represie, tak je radšej ticho.

Aj ja by som mal byť ticho, lebo ak nebudem ticho ja, možno mi zapchá ústa niekto iný. Napriek tomu nemôžem byť ticho. Nedá sa. Ľútosť nad osudom detí z Donbasu je príliš veľká. Zostať ticho mi svedomie jednoducho nedovolí.