o čase

Ruské, nemecké ale aj naše médiá sa zoširoka venujú reakcii Ruska resp. reakcii V.V.Putina na Merkelovej vyjadrenia, týkajúce sa jej politiky voči Rusku. Rusov šokujú slová Merkelovej o tom, že Minské dohody podpisoval Západ iba účelovo. Nešlo mu o ich naplnenie v praxi a teda o mier, ale iba o to, aby Západ získal čas na vytvorenie, vycvičenie a vyzbrojenie ukrajinskej armády, schopnej postaviť sa vo vojnovom konflikte Rusku. Rusov šokujú Merkelovej slová o tom, že ani Nord stream 2 nebol primárne myslený ako priemyselný rozvojový projekt ale len ako hra na učičíkanie Rusov, ako imitácia záujmu o dlhodobú hospodársku spoluprácu. Rusi si mali myslieť, že to s nimi Západ a Nemecko myslí férovo, že s nimi nechce súperiť, nadajbože bojovať ale spolupracovať, vzájomne výhodne kooperovať.

Hra na čas a na uspanie bdelosti Ruska /na pozadí prípravy na vojnu s ním/ bola hra, ktorej scenár nebol napísaný v Nemecku ale v temných štruktúrach amerického a londýnskeho deep state. Bývalá nemecká kancelárka v tejto hre proti Rusku zastávala len rolu volavky. Spočiatku Putinovi sympatická „Ossie“, ktorá vedela solídne rusky a vystupovala žensky mierne využila svoje danosti a Putinovu ostražitosť naozaj v značnej miere učičíkala. Svoje zohrala aj tradičná ruská viera na férové dohody. Západ zbrojil, presúval vojská a hranice NATO stále bližšie k ruským hraniciam a Rusi až na nepatrné posilnenie obrany Kaliningradu a západného vojenského okruhu iba rokovali, aktivizovali diplomaciu, varovali, dôrazne žiadali, hrozili…ale viac nič. Ruská sobačka tu a tam zabrechala, no nikdy nikoho vážnejšie nepohrýzla.

Rusi v súvislosti s Ukrajinou podpísali niekoľko zmlúv, ktoré ale druhá strana nikdy nedodržala. Začalo to dohodami z bielovežského pralesa, nasledoval Budapeštiansky protokol, potom súbor hospodárskych a družobných zmlúv s Janukovyčom, potom majdanové zmluvné garancie Západu Janukovyčovi no a potom Minské dohody. Zmluvy Západ a jeho ukrajinskí sluhovia prekrúcali alebo ignorovali. Rusko však v záujme celoeurópskeho a celosvetového mieru na neférové kroky Západu nereagovalo.

Tak ako teraz povedala Merkelová, Západ využil 7-8 rokov /podobne ako kedysi v 1933 Hitler/ a od základu vybudoval silnú a agresívnu ukrajinskú armádu, schopnú konfrontácie a zoslabovania Ruska. Čo za tých 7-8 rokov urobil Putin ? Spolu s Lavrovom donekonečna rozohrával mierové diplomatické iniciatívy. A ak aj zareagoval / pričlenenie Krymu k RF a vojenská pomoc povstaleckým DNR a LNR/, bola to reakcia polovičatá, lokálna a málo intenzívna. Stalin v 1939 s Hitlerom tiež jednal diplomaticky. No popri tom neskutočne masívne zbrojil. Vedel, že vojna s Nemeckom je nevyhnutná a skôr-neskôr príde. Putin takto nekonal. Uveril volavke Merkelovej, krasorečníkovi Macronovi z Paríža i prezidentským figúrkam z Washingtone. Opatrenia Moskvy boli polovičaté, orientované na „bu-bu-bu“, nie na prípravu k ozajstnej vojne.

Až keď už v 2021 Zelenskij dostatočne zosilnel a vyhlásil, že Ukrajina pôjde do NATO, že Ukrajina si zabezpečí vlastné jadrové zbrane, že Minské dohody ruší a že Krym a Donbas onedlho oslobodí silou, Rusko konečne zareagovalo. Putin privolil k špeciálnej vojenskej operácie. – No zase, iba akejsi polovičatej. Až priebeh bojov a konfrontácie so Západom zobudil Putina zo sna o mierovej koexistencii Ruska a Západu. Až na prelome leta a jesene 2022 Putin začal ráznejšie konať.

Dnes už Putin vie, že /z jeho pohľadu, nie z pohľadu blogera !/ v 2014 urobil chybu. Vie, že sa /z jeho pohľadu, nie z pohľadu blogera/na Kryme nemal zastaviť, že sa nemal zastaviť na Donbase. Dnes už Putin vie, že špeciálnu vojenskú operáciu mal realizovať v 2014. Západ by nebol pripravený na to, čo robí v prospech Kyjeva dnes. Ukrajinci by ešte neboli skrz naskrz banderizovaní. Verejnosť na Západe ešte nebola tak rusofóbna a vojnychtivá. Mier mal v 2014 veľkú šancu byť trvalejším javom v Európe.

Rusko by v 2014 podľa ruských i západných analytikov na Ukrajine elegantne vyhralo. Dnes už Rusko môže na Ukrajine iba čestne remizovať. Putin sa /podľa jeho vlastných osprasvedlňujúcich slov/ dal v 2014 Merkelovej a spol. oklamať. Dal sa navnadiť na medové motúzky dlhodobej hospodárskej spolupráce. Pred vojenským víťazstvom na Ukrajine uprednostnil vysoké prijmy z exportu energonosičov na Západ, uprednostnil zvýšenie konzumu a kvality života ruského obyvateľstva. Uprednostnil výstavbu zábavno-nákupných centier a „manhattanov“ v Moskve, regionálnych metropolách a oblastných sídlach.

V dôsledku relatívneho blahobytu ruská armáda stratila bdelosť, ruské obyvateľstvo sa orientovalo na kapitalistický konzum, jeho tradične silné vlastenecké city zmľandraveli. – Putinovi poradcovia sa dnes predbiehajú v takýchto a podobných formách kritiky Ruska v období 2014-2022. Po vojne je každý generál. A miesto sebakritiky kritizuje tých ostatných, najčastejšie tých tam „hore“.

Ktože však vie, ako by to naozaj vyzeralo po 2014 na Ukrajine a v Rusku, keby ho v po majdane obsadili ruské vojská. Je otázne, či by tam nebola vleklá studená a možno aj riadne horúca občianska vojna. Ktože vie, či by Rusko nestálo množstvo finančných a ľudských zdrojov, aby to na Ukrajine ako tak stabilizovalo. Veď Západ by aj vtedy robil všetko preto, aby Rusko pustilo na Ukrajine čo najviac peria. A sankcie, vrátane embarga na import ruských energonosičov by možno prišli už pred 7-8 rokmi. Rusko by si muselo utiahnuť opasok o 7 rokov skôr. Takže ktovie…

Aby nedošlo k omylu, – pokúsil som sa popísať problém s Merkelovej vierolomnosťou a jeho následkami z pohľadu ruských analytikov. Z pohľadu Slovensku je optika videnia trochu iná. „Odložením“ tzv. špeciálnej vojenskej operácie získalo Slovensko a Slováci 7-8 rokov relatívne normálneho mierového života /aj keď skráteného covidovou hystériou/. Ba možno sme si vďaka Putinovej nedôslednosti aj o pár rokov predĺžili život. Ktovie. -Na druhej strane, ak by sa Putin nedal oblbnúť volavkou Merkelovou, bola by geopolitická situácia Slovenska trochu iná. Možno aj priaznivejšia. Možno nie.

-Takže ktovie…