o čase

Rusi /bez ohľadu na to, pod akými názvami sa v histórii vyskytli/ málokedy prehrali vojnu. A aj tú, čo prehrali-v odvete vyhrali /s Nemcami v 1. sv.vojne prehrali, v 2.sv.vojne vyhrali; s Japoncami v 1905 prehrali, no v 1945 vyhrali, atď./. Rusi sú bojovní ľudia, ktorí vedia zapnúť, vedia trpieť, vedia sa obetovať, keď hrozí to najhoršie. A vďaka nevídanej mobilizácii armády na fronte i civilov v tyle napokon víťazia.

Čo Rusi nevedia, to je využiť mier na upevnenie dosiahnutých vojenských úspechov. V 1945 mali Rusi najlepšiu armádu na svete a spolu s USA mali aj najsilnejšiu vojnovú ekonomiku. Trvalo dve desaťročia a Rusi svoje vojnové benefity prehajdákali. Kým ekonomika Západnej Európy, Taliansk a a najmä Nemecka v druhej polovici 60-tych rokov 20.storočia začali prekvitať, Rusko /ZSSR/ začalo chradnúť. Z pozície superveľmoci =druhej celosvetovej veľmoci po USA v r.1945 sa Rusko/ZSSR po roku 1968 posunulo na pozíciu už iba jednej z veľmocí. Veľmoci po ekonomickej stránke slabšej ako nedávno porazené Nemecko či Japonsko. Rusko po nastolení mieru svoju vojnovú korisť prežralo, prepilo, prelenivelo, prehajdákalo.

-Zdá sa, že Rusku je súdené vyhrávať vojny ale prehrávať mier.

Ktovie ako to bude teraz, keď sa hovorí o ukončení vojnového konfliktu Ruska s Ukrajinou/Západom. Rusko v tomto konflikte viac-menej dosiahlo, čo chcelo: oslabilo nacistický banderovský režim a výrazne zdecimovalo ukrajinský militarizmus, resp. vecné a ľudské zdroje ukrajinskej armády. Moskva úspešne zakončila aj zápolenie Ruska so Západom. Zázračné zbrane NATO na ukrajinských stepiach uviazli, NATOvský výcvik a NATOvská taktika boja zlyhali.

Do Východnej Európy sa začína približovať mier. USA, Západná Europa a Ukrajina na jednej strane a Rusko na druhej strane teraz formulujú svoje mierové podmienky. Hoci by Rusko ako víťaz vojnového konfliktu mohlo svoje mierové predstavy tvrdo presadzovať, nerobí tak. Jednak preto, že Rusko nedosiahlo úplnú kapituláciu Ukrajiny, jednak preto že ruská ústretovosť voči porazeným je tradičná, jednak preto, že i Rusko je z trojročných bojov unavené a jednak preto, že ju na umiernenosť nahovárajú Trumpove USA, – ponúkajúc Rusku po ukončené bojov zrušenie sankcií a zaujímavý spoločný biznis.

Trump nie je taký prostoduchý, ako si to o ňom myslia slniečkárski pseudo-prefíkanci v Západnej Európe. Trump pochopil, že Rusko vojnou nezdolá /ak si odmyslíme jadrovú vojnu, v ktorej by bolo Rusko zničené no zničené by boli aj USA/. Trump preto Putinovmu Rusku ponúka výhodný mier. Ponúka spoločné projekty pri ťažbe nerastov, joint ventures v priemysle, v energetike, v agrosektore, v doprave, v dobývaní kozmu, v kultúrnej výmene a v koordinácii geopolitických zámerov. Trump láka Putina na výnosný a „šťavnatý“ mier.

Americké ponuky sú naozaj na prvé počutie zaujímavé. Možno až príliš zaujímavé. Koncipovanie obchodnej spolupráce je čosi, v čom Trump Putina prevyšuje. Kým Putin je lepší vojvodca, Trump je lepší obchodník. V čase vojny má Putin prevahu. V čase mieru ju bude mať Trump.

Putin si v hre o podobu mieru musí dať na prešibaného obchodníka Trumpa veľký pozor. Riziká opätovného prehajdákania vojnou získaných výhod sú opäť na obzore. Korene mierových hrozieb môžu byť všakovaké. Hrozbou do budúcnosti môže byť faktické no nie medzinárodnoprávne uznanie teritoriálneho statu quo Krymu, no najmä Donbasu a Novoruska. USA ponúkajú zatiaľ ponúkajú uznanie de iure iba pre ruský Krym. Pre Donbas a pre Novorusko nie. Tam bude platiť iba súčasný frontový status quo.

USA požadujú územné ústupky víťazného Ruska v prospech Ukrajiny-napr. pri Charkove, pri Kachovskej VE a Zaporožskej JE, v oblasti tzv. Dneperskej kosy /ústie Dnepra do Čierneho mora/ a pod. Závažnejším rizikom je úsilie Západu umiestniť na Ukrajine, blízko čiary dotyku armád RF a UA mierové sily. Mimoriadnou hrozbou by boli vojaci z NATO, ale ani vojaci OSN by neboli nestranní. Pro-ukrajinskí mierotvorcovia by mohli mlčky tolerovať prípravy UA na ďalšiu vojnu, no prirodzené reakcie RF na tieto kyjevské snahy by mohli označovať za obnovu ruskej agresivity.

Úplne najhoršou hrozbou mierových podmienok by bolo, ak Rusi akceptovali nedostatočne širokú demilitarizovanú zónu či pokračovanie ukrajinskej militarizácie. Ak Rusi nechcú znova prehrať mier a premrhať vojenské úspechy, nesmú pripustiť ďalšie posilňovanie ukrajinskej armády. Nesmú dopustiť prekročenie istých limitov na početnosť ukrajinskej armády, prekročenie limitov na raketovú, leteckú, námornú či informačno-robotickú výzbroj Kyjeva.

No a samozrejme, Rusi absolútne nesmú dopustiť vstup Ukrajiny do NATO alebo do možnej budúcej spoločnej vojenskej „obrannej“ iniciatívy krajín EU. Rusi môžu súhlasiť so vstupom UA do EU, no musia si vyjednať absolútny zákaz participácie Ukrajiny na projekte spoločných obranných síl EU. Rovnako tak nesmú dovoliť, aby na Ukrajine boli vojenské základne NATO, aby sa na Ukrajinu vzťahoval záväzok podľa článku 5 zmluvy o NATO-Rusi teda nesmú dovoliť „súdružskú“ vojenskú pomoc Ukrajine v prípade jej budúceho možného konfliktu s Ruskom či Bieloruskom.

Mier je pre svet, pre USA, pre Európu, pre Ukrajinu lákavá perspektíva. No mier -najmä na základe negatívnych historických skúseností Ruska so zmluvami so Západom a s ich dodržiavaním, -je pre RF aj veľké riziko. Čert môže sídliť v maličkostiach. Rusko teda nesmie byť voči Západu a voči UA príliš ústretové. Rusko musí opatrne zvažovať každú eventualitu mierovej zmluvy. Rusko si musí na mier dávať azda ešte väčší pozor ako na vojnu.

Prečo o tom píšeme ? Pretože ak by RF podpísala zlú zmluvu, ak by takáto zmluva umožňovala obnovenie militantného banderizmu a riziko konfliktu v budúcnosti, potom by sa v našom susedstve opäť rozhorela vojna. Oveľa ničivejšia vojna ako je na Ukrajine dnes. Vojna by mohla byť taká ohromná, že by zasiahla aj Slovensko. Slovensko by znovu utrpelo. A nazdám sa, že by potom toto utrpenie, tá zaťaž boli oveľa oveľa väčšie, než bolo vyriešenie vlny ukrajinských utečencov a humanitárna pomoc SR Ukrajine.

Takže páni mierotvorcovia-opatrne. Tisíckrát merajte a len potom „režte“.