o čase

Dnes aj naše médiá /hoci so slovíčkom „udajne“/ hlásia, že Luganská ľudová republika bola na 100% obsadená ozbrojenými silami Ruska. V januári padla predposledná dedina LNR v ukrajinských rukách- Novojegorovka, koncom februára posledná dedina Novoľubovka a včera sa podarilo vytlačiť z osád pri lesnom páse za hranicu býv. Luganskej oblasti posledného banderovca. Podľa AFP Rusi od marca do mája obsadili celkove okolo 1200 km2 územia pôvodnej Ukrajiny.

Oslobodenie LNR prebehlo však iba tak mimochodom. Ide o dôsledok akejsi kolaterality ruských postupov na iných dôležitejších úsekoch frontu. Momentálne je tým najsledovanejším frontovým segmentom kruh uzatvárajúci sa okolo strategického mesta Pokrovsk. K nemu sa Rusi dostali „na dotyk ruky“, na vzdialenosť asi 1,1 km. OS RF používajú osvedčenú taktiku postupného ale vytrvalého dobývania osady za osadou, riečky za riečkou, lesíka za lesíkom…až sa „kaľco“, – okruh, obruč či slučka uzavrie. Obsadzovanie ďalších území podporuje RF vzdušnými údermi. Len včera smerovalo na ukrajinské tylo takmer asi 550 ruských dronov a rakiet.

Ďalším akoby vedľajším produktom všeobecného ruského postupu sú územné zisky pri Kupjansku a pri Časov Jare. Po získaní strategicky nesmierne dôležitých ložísk lithia pri obci Ševčenko je ruskou ofenzívou ohrozené už nie iba ložisko najkvalitnejšieho koksovateľného uhlia ale aj náleziská ďalších extrémne drahých nerastov – titánu a uránu. Americko-ukrajinská dohoda o poskytnutí ukrajinských nerastom na ťažbu firmám z USA sa rúca ako domček z karát. Nečudo, že vzťah Trumpa ku Putinovi chladne rýchlosťou decembrových nocí. Nečudo, že Trump necháva republikánskeho senátora Grahama ďalej blúzniť o 500% dovozných clách pre krajiny, ktoré budú naďalej obchodovať s Ruskom.

Ako sa veci okolo sankcií pre krajiny, ktorých firmy odoberajú energonosiče z Ruska v skutočnosti majú, ukazuje úspešný prípad rýchleho rastu ťažby energonosičov v Kazachstane. Tu je ťažiarom Chevron a Exxon Mobile spolu s ruskými firmami /niektorými napriamo a inými cez kazašské biele kone/. V dnešnej situácii uvrhnúť na krajiny, ktorých firmy obchodujú s Ruskom 500% dovozné clá rovná sa útoku proti guľometom s holými rukami a rozhrnutou košeľou na hrudi. Už sa teším na to, ako USA opätovne potrestajú Čínu či Indiu 500% clami za ich obchodné techtle-mechtle s Rusmi…

Tak či onak, Trump je ruským postupom na „jeho“ náleziská na Ukrajine riadne konsternovaný. A ak sa do pohybu dá mohutná ruská armáda, zhromaždená v sile 111 tis.vojakov pri Pokrovsku, bude ešte horšie.

Európske médiá, napr. BBC reagujú na ruské frontové úspechy -ako inak,- zveličovaním ruských negatív. Akýsi dvaja ukrajinskí partizáni /pod prezývkami John a James…/ z Mariupolu hovoria o svojej špionážnej aktivite proti Moskve. A ohovárajú Rusov, že sa im v minulosti takmer miliónový Mariupol, úplne rozbitý bojmi /90% budov bolo zničených a zvyšok bol „iba“ poškodený/ nepodarilo za 3 roky /popri vedení ŠVO/ úplne obnoviť. Vraj tie krásne budovy, parky, čerstvo vyasfaltované ulice sú iba v centre a na hlavných bulvároch Mariupola. No v bočných štvrtiach sú stále rumoviská a ľudia dostávajú vodu z vodovodov iba 2-3 krát do týždňa. A ešte aj to akúsi žltkavú / -no vidíte partizáni John a James, a to tú žltú vodu asi dostávajú od zlých Rusov občas aj obyvatelia niektorých častí Bratislavy…/.

Neúplná obnova totálne zničeného miliónového mesta za 3 roky – to je vraj ruský neúspech. Rovnako tak je ruským neúspechom aj zostrelenie ukrajinskej stíhačky západnej výroby až potom, čo vraj podľa Kyjeva úspešne zasiahla 5 či 6 cieľov . Alebo pokus o narušenie letnej turistiky Rusov na krymských plážach tým, že sa na oblohe nad Krymom či v blízkosti Kerčského mosta objavilo zopár ukrajinských dronov. Boli síce zostrelené, no stihli poškodiť akýsi kórejský raketomet…Nuž čo, zábava musí byť, aj keby na chleba nebolo.

Aj niektorí redaktori nemenovaných slovenských médií /citujúc názory akéhosi bývalého špecialistu CIA uverejnené vo Foreign Affairs, bľabocú čosi o tom, že Rusom sa nedarí a že Ukrajinci vyhrávajú a napokon aj vyhrajú. Zelenského výhrou je vraj už to, že sa priateľstvo medzi Rusmi a Ukrajincami na večné časy narušilo a obnove nepomôžu ani prevýchovné rusifikačné programy po vojne. No a aby víťazstvo banderovcov bolo definitívne, treba vraj Rusom ukradnúť 300 mld dolárov, ktoré majú uschované v bankách na Západe a z týchto ukradnutých peňazí potom ukrajinskú armádu ďalej vyzbrojovať najmodernejšími zbraňami, aké má Západ k dispozícii. Treba vraj dosiahnuť víťazstvo Ukrajiny keď už nie v podobe úplného oslobodenia jej vyše 20% územia od ruskej okupácie, tak aspoň v podobe zachovania suverenity kyjevského režimu na zvyšku Ukrajiny. Režimu vraj napokon treba prisľúbiť európsku perspektívu vývoja v podobe členstva UA v EU a NATO.

Nuž ak je toto „víťazstvo“ Ukrajiny, tak potom je existencia Nemecka na zvyšku pôvodného územia Tretej ríše a zachovanie paneurópskych /de facto pangermánskych/ plánov režimu v Berlíne /pod nálepkou EU a NSATO/ ničím iným, ako víťazstvom suverenity hitlerovského Nemecka a víťazstvom jeho pôvodných imperiálnych ambícií.

Víťazstvo podľa predstáv Foreign Affairs nie je víťazstvom Ukrajiny. Je skôr víťazstvom Západu, osobitne NATO, ktorému by sa udržaním súčasného status quo podarilo neprehrať a udržať ruskú armádu stále na dosť veľký dištanc od hraníc Poľska, SR, Maďarska a Rumunska -teda od svojich vojenských nástupísk na ev. útok na Rusko.

Víťazstvom Ukrajiny by bolo niečo iné. Bolo by to zachovanie suverenity nad väčšinou pravobrežnej Ukrajiny a nastolenie takého režimu, ktorý by krajinu demilitarizoval, , obnovil neangažovanosť UA podľa zásad Budapeštianskeho memoranda, ktorý by demokratizoval ukrajinský režim, poskytol menšinám právo na sebaurčenie, obnovil hospodárstvo a najmä obnovil priateľské vzťahy a vzájomne výhodnú spoluprácu medzi Kyjevom a Moskvou.

Stratégia Západu v jeho proxy vojne s Ruskom sa postupne mení. Najprv išlo vedeniu NATO o „strategickú porážku Ruska“. Západ špekuloval, že s pomocou najmodernejších zbraní a mohutnej ukrajinskej ofenzívy vypudí OS RF na pôvodné hranice UA z roku 1991. Nepodarilo sa, Surovikinov val OS UA zastavil. Potom nastalo obdobie „strategickej neistoty“. Spočívalo vo viere, že opotrebovacia vojna medzi UA a RF dopadne v prospech UA, lebo malo krytie v podobe „nevyčerpateľných“ finančných a materiálnych zdrojov Západu. Ani to sa nepodarilo, lebo sa ukázalo, že ruské zdroje sú rýchlejšie mobilizovateľné ako zdroje Západu – Rusi vďaka prevahe zdrojov potom prešli do pomalej ale sústavnej ofenzívy. Napokon sme sa dostali do dneška, keď už stratégia Západu nástojí na termíne „okamžité a bezpodmienečné prímerie“, de facto na úrovni zmrazenia súčasného status quo s perspektívou tichej obnovy ukrajinských a NATOvských zdrojov a obnovy bojov za výhodnej situácie v budúcnosti. Aby počas prímeria nemohlo obnoviť zdroje na novú bitku aj Rusko, má byť gniavené čoraz silnejšími sankciami.

Zaujímavým ukazovateľom zmeny stratégie Západu na UA je narábanie s termínom „mier“ či „prímerie“. Kým v prvej fáze ukrajinskej ofenzívy sa jeho používanie považovalo div že nie za vlastizradu, v druhej fáze sa už hanblivo používať mohlo, ale iba ako „mier s podmienkami“. V súčasnej tretej fáze sa z prímeria či mieru stal hajlajt médií a hlavná fráza politikov zo Západu. Samozrejme -musí ísť o mier, nezohľadňujúci ruský potenciál vojenskej výhry. Musí ísť o prímerie či mier „okamžitý a bezpodmienečný“ /rozumej dočasný, nerešpektujúci riešenie príčin konfliktu/.

Ani Rusi však nezažívajú iba úspechy. Smutným prípadom je osud niekoľkých účastníkov hrdinskej operácie „Potok“ /flow, prúd/, ktorá rozhodla o oslobodení mesta Sudža v Kurskej oblasti RF z rúk banderovcov. Väčšina z cca 800 ruských bojovníkov, ktorí sa niekoľkohodinovým „pochodom“ cez plynovodnú rúru dostali do tyla banderovcov a prispeli k víťazstvu nad nimi, už vyliečila zo zdravotných ťažkostí a zaradila opäť do bojových jednotiek OS RF. Niekoľko desiatok vojakov však dodnes trpí na také zdravotné ťažkosti, ktoré im neumožňujú ďalšiu vojenskú službu a z armády museli byť prepustení.

-Vojna je zlo, ako hovorí jeden veľmi starý partizán Vladimír Strmeň z B.Bystrice. Vo vojne sa trpí, bohužiaľ aj nenávratne sa stráca zdravie ba i umiera. Mier sa rodí ťažko, veľmi ťažko. Zostáva však dúfať, že napokon aj mier na Ukrajinu a do Ruska predsa len príde.