o čase

Asi nedopatrením sa dnes do živého vysielania na SRo dostal rozhovor redaktorky K.Martinkovej s mladou slovenskou fotografkou /tuším sa volá sl.Bašnáková ale môžem sa mýliť/. Fotografka nemala najkrajšiu slovenskú fonetiku a bola tak trochu slniečkárka, no napriek tomu väčšina toho, čo povedala „sedela“ a jej uzávery boli smelé a presné.

Fotografka prežila tuším 7 mesiacov na Negevskej púšti v tamojšej osade beduínov. Dostala sa medzi nich, keď sa osamelá odvážne potulovala po púšti. Vďaka stretnutiu s malým beduínskym chlapcom sa jej podarilo dostať sa do inak uzavretej komunity, žiť medzi kočovníkmi ako jedna z nich a nafotiť si popri tom fotky, za ktoré teraz dostala medzinárodné ocenenie.

Pekný príbeh, ale nie o tom som chcel. Zaujalo ma čosi iné. Zaujal ma popis technológie genocídy, akú páchajú židovskí osadníci na územiach, ktoré im nepatria, ktoré oddávna patrili Palestíncom a arabským beduínom. Beduínske pasienky, na ktorých sa pohybovala slovenská fotografka, v jednej časti susedili s pozemkami, ktoré si protiprávne prisvojili židovskí osadníci a postupne si na nich stavajú svoje enklávy a okolo nich zaberajú pôdu na rozširovanie svojich fariem. Slovenská fotografka boli pri svojich potulkách s pastiermi beduínskych kôz svedkom toho, ako do pasúceho stáda – na beduínskej pôde- nabiehali mladí Židia na džípoch a z nich strieľali po kozách hlava-nehlava. Guľky však svišťali nielen okolo kôz ale aj okolo pastierov a aj okolo fotografkinej hlavy.

Moderátorka sa fotografky spýtala, či sa vtedy nebála a či odtiaľ neutekala. Mladá Slovenka odvetila, že sa ani nemala kedy báť. Lebo keď videla tú zvoľu, tú nespravodlivosť, vošlo do nej sto čertov – a začala na Židov z plného hrdla revať, že čo si to dovoľujú a aby s tým už aj skončili. – A oni, vidiac, že medzi beduínmi je aj Európanka, naozaj skončili. Uvideli jej kamery a zľakli sa publicity. Slovenka potom po zvyšok pobytu Beduínov na pastvách sprevádzala ako ich „telesná stráž“. Pokiaľ fotografka bola na blízku, Židia sa už k rozháňaniu beduínov neodhodlali. Dnes tam však už nie je. A všetko sa tam teda asi vrátilo do starých koľají. Genocída beduínov a Palestínčanov pokračuje.

Smelá výpoveď mladej slovenskej fotografky mi zišli na um, keď som o pár minút neskôr v správach SRo počul, že sa pod extrémne šovinistickou novou izraelskou vládou naplno rozbehol proces budovania ďalších ilegálnych židovských osád – na územiach, ktoré im podľa medzinárodného práva nepatria. Na Západnom brehu rieky Jordán, na územiach pod oficiálnou kontrolou Palestínskej samosprávy vraj už ilegálne žije vyše pol milióna Židov. A v tej časti Jeruzalema, ktorá je súčasťou Palestínskej samosprávy žije ďalších tri štvrte milióna Židov. Židia tu postupujú rovnako ako proti Beduínom v Negeve. Začnú s ničením palestínskych polí, zabíjaním ich zvierat, pokračujú zastrašovaním a fyzickým násilím na Palestíncoch, – a následne potom ponúknu Palestíncom bezpečné východisko z ich situácie: legálne odkúpenie palestínskych pozemkov /za smiešnu sumu a samozrejme pod nátlakom/. Len čo sa im podarí kúpiť prvé pozemky, už tam aj začnú stavať a zosilňovať tlak na zvyšok palestínskych susedov.

Izraelčanom sa darí. Ročne sa ich počet na palestínskych a beduínskych územiach zvyšuje o 15%. Vďaka vysokej migrácii /najmä „jevrejov“ z Ruska/ ale aj neobyčajne vysokej, umelo stimulovanej natalite.

Najnovšia Netanjahuova vládna koalícia za účasti rasisticko-fašistickej strany Ocma Jehudit, ktorej vodca Ben Gvir sa stal ministrom národnej bezpečnosti začala svoj mandát zostra. Zmasakrovala /zabila a zranila/ desiatky Palestíncov. Prišla odveta-atentát v Jeruzaleme a následne izraelský revanš – nálety na Gazu. Koleso násilia sa znovu krúti. V mediálnom závetrí, keď sú západné médiá plné kriku o ruskom násilí na Donbase /obývanom prevažne ruskojazyčnou populáciou/ sa svet o zločinoch Židov na Beduínoch a Palestíncoch nedozvie takmer nič. A ak, tak sa éteru dostanú iba stanoviská USA a EU ktoré samozrejme odsudzujú iba terorizmus Palestínčanov. O zločinoch židovských osadníkov a policajných kománd /ktoré špirálu násilia odštartovali/ však západné médiá mlčia.

O to cennejšia je úprimná výpoveď mladej slovenskej fotografky, – očitej svedkyne židovských neprávostí. Cenná je aj relácia K.Martinkovej, ktorá fotografkinu výpoveď sprostredkovala. – Aj keď možno išlo iba o nešťastnú náhodu, akú občas prinášajú rozhovory naživo. A aj keď si za to, nedajbože, K.Martinková čosi zlizne.