Včera nám všetkým, čo sme Slováci -väčším či menším fanúšikom futbalu urobil veľkú radosť Slovan Bratislava. Všetci slovensky cítiaci Trnavčania, Žilinčania, Bystričania, Michalovčania, ba iste aj Dunajskostredčania sa včera na pár hodín zmenili na fanúšikov belasých. Iste,-nie nadlho. Iba na jeden večer ale aj tak ! Včera sme po dlhom dlhom čase zažili slastný pocit úspechu. Pocítili sme, že Slovák nemusí byť večný lúzer. Že aj on dokáže byť občas dominantný, veľký a úspešný. Dokáže to, ak….
Ak sa na čelo družiny postaví niekto ako Vlado Weiss /starší, ale tak trochu aj ten mladší/. Chlap, ktorý využije všetko svoje dobré – ALE AJ ZLÉ vlastnosti v prospech kolektívneho úspechu. Chlap, ktorý verí do poslednej chvíle v úspech. Chlap, ktorý sa nebojí kultivovať futbalové družstvo -ak je to treba, aj ako záhradník aplikujúci na neprehľadné krovie hĺbkový rez. Chlap, ktorý sa nebojí zosobniť každý úspech či neúspech,- voči hráčom ale najmä voči sebe. Chlap, ktorý vie zniesť najvyššiu zodpovednosť a nebojí sa dať na klát i svoju hlavu, ak to kolektívu pomôže. Chlap, ktorý sa nebojí o priazeň všemocných médií- ktorý sa im nepoklonkuje, nekŕmi ich alibizmom, ktorý dokáže na podpichovanie odpovedať rovnako bolestivým pichnutím.
Taký chlap ako Vlado Weiss vie, že voľnú ruku pri nakladaní s taktikou a so zostavou, s priberaním či vyhadzovaním hráčov bude mať iba vtedy, ak si nájde SVOJHO KMOTR´ÍKA. Ak si nájde nielen sponzora, ktorý oceňuje jeho trénerské kvality ale ktorý mu verí aj ľudsky. Ktorý neposudzuje jeho kroky a jeho výsledky z krátkodobej perspektíve, nepočíta každý výdaj chamtivo ako obmedzený krčmár ale postupuje ako veľkorysý osvietený investor. A dá umelcovi akým je Weiss neobmedzený čas na slobodnú tvorbu.
Weiss totiž nie je iba výborný trénerský remeselník. Weiss je trénerský umelec. /Trochu podobný mu je na Slovensku iba košický Kozák/. Weiss je vraj čarodejník, mág, kúzelník. Áno je – lebo je umelec. Človek, ktorý potrebuje na svoju tvorbu slobodu, bezhraničnú dôveru mecenáša a ktorý má bezbrehú vieru vo svoje konečné víťazstvo.
Weiss sa nebojí. Weiss nie je porazenecký slováčik, plačúci nad svojim osudom. Weiss je frajer. – Bože, aké sú tieto vlastnosti vzácne u slovenských lídrov v ostatných častiach nášho spoločenského života. Weiss vie vyhrávať, lebo sa nebojí prehrávať a vie sa z porážok učiť. Weiss nie je defetista.
Bože, ako veľmi by Slovensko potrebovalo mať na čele štátu niekoho Weissovými vlastnosťami. Niekoho nielen bojovného ale aj tvorivo nebojácneho. Takýto politik by však musel mať za sebou svojho Kmotríka, -teda subjekt, ktorý mu dôveruje. Aj vtedy, keď sa nedarí a keď miesto manny víťazstva treba piť kalich horkosti. Politik, schopný na Slovensku aplikovať Weissovu metódu, by musel mať podporu podstatnej časti národa /táto národná sila, to by bol jeho „kmotrík“/. Politik s kmotríkovskou podporou podstatnej časti národa by potom mohol urobiť štáte, -jeho štruktúrach, jeho personálnej reprezentácii a jeho legislatíve „hlboký rez“. Ako záhradník, ktorý vie, kde rezať a prečo.
Slovensko potrebuje weissovskú metódu líderstva. Potrebuje ale aj kritickú masu národa, čo by takejto metóde dôverovala a nebála sa znášať „náklady“ na priebežné neúspechy a prehry. Slovensko sa potrebuje zbaviť sa defetizmu, porazenectva, ktoré ho z nie príliš veľkého štátu a národa robí ešte menším,-až takmer neviditeľným a zanedbateľným. Slovensko potrebuje, aby sa jeho vedenie nepokakalo už pri prvom bu-bu-bu zo strany zahraničia. Potrebuje nebojácneho kreatívca. Niekoho, kto verí vo víťazstvo do poslednej sekundy zápasu.
Slovenská politika potrebuje niekoho, ako Weiss.