Aj keď sa to nemá, pozrel som sa trochu na to, čo píšu o súčasnej podľa RTVS veľkolepej ukrajinskej protiofenzíve ruskí analytici. Dozvedel som sa, že v odpočutých rozhovoroch veliteľov ukrajinských síl najčastejšie zaznieva požiadavka „kydajte ješčo mjaso“. Alebo „u nas dyra, dajte mjaso“. Mäsom nazývajú ukrajinskí velitelia bežných takmer nevycvičených mobilizantov. Veľa toho o boji nevedia, ale je ich mnoho. Vďaka nim mala ukrajinská armáda v oblasti okolo Charkova početnú prevahu od 1:10 po 1:12. V bitke o Balakleju napríklad proti trom brigádam Ukrajincov stálo pol roty ruských vojenských policajtov. Tam napriek drvivej početnej presile držali policajti mesto takmer 4 dni, pokiaľ nedostali pokyn stiahnuť sa do bezpečia.
Vďaka tejto mohutnej presile sa ukrajinským silám podarilo obsadiť územie podľa GŠ OS UA s rozlohou niečo vyše 1000 km2. To je zhruba dva a pol násobok územia Bratislavy. Anglo-americkí analytici sú v odhadoch smelší-uvádzajú dvojnásobok-to by už bolo územie takmer celého bratislavského kraja. Tak či onak, z územia, ktoré ovládala pred februárom Ukrajina a ktoré dnes v rozlohe asi ako Francúzsko ovládajú spojené ruské sily je to zlomok. Aj keď strategicko-motivačne veľmi dôležitý. Mediálna odozva týchto operačných ukrajinských úspechov na Západe je ale obrovská. Nečudo, že sa tak prezentuje aj v SR.
V Rusku z pohybu frontu pri Charkove nie sú až tak vzrušení. Vedia, že je to obvyklý ´úkaz v každej vojne. Aj Charkov či napríklad náš malý Liptovský Miluáš musela Červená armáda počas 2.sv. vojny oslobodzovať dvakrát. Nie tieto cykly na fronte,-ale iná vec trápi ruských analytikov. Je to smutný fakt, že kopa ruskojazyčných obyvateľiv, ktorí si už pomaly zvykali, že žijú v Rusku sa teraz,-či v dôsledku chýb ruského velenia alebo v dôsledku chytráckeho úskoku ruského velenia dostala znovu do područia Kyjeva. V Balakleji, kde znovu veje ukrajinská zástava, to značí, že všetci obyvatelia mesta musia teraz prejsť previerkami oddanosti Kyjevu a selekciou tých, čo „kolaborovali“ s Moskvou. Tých, ktorých udajú a identifikujú ako podporovateľov RF, nečaká nič dobré. Zmiznú. Ani len popol sa po nich nenájde.
-A toto hnevá moskovských analytikov. Smutný osud ruskojazyčných obyvateľov Balakleji bude mať veľmi negatívny motivačný dopad na ochotu obyvateľov iných obcí a miest pod kontrolou ruských síl spolupracovať s ruskými orgánmi. Aj by možno chceli, ve´d sú to Rusi, no budú sa báť, že ruské velenie môže ich obec či mesto- tak ako oblasť okolo Izjumu a Balakleji – zo strategickýcch dôvodov opustiť a ich životy a majetok ponechať napospas Kyjevu.
Nuž zladiť vojenskú a informačno-motivačnú časť vojenských operácií na Ukrajine nie je veru ľahké. Ani na jednej a ani na druhej strane. Najstrašnejšie je, ak jedna i druhá strana, -ústami svojich vojenských technokratov – nazýva útočiacich ukrajinských vojakov či ruských civilov na Ukrajinou znovu obsadených územiach „mjasom“.
Ale povedzme si, my Slováci, pravdu. Čo sme i my tu pár stoviek kilometrov od frontovej línie pre Brusel či pre Washington ? Sme my azda niečo svojprávnejšie a hodnotnejšie, než je to spomínané MJASO ? Aj keď zatiaľ nie v tej ozajstnej vojne, aj ke´d zatiaľ iba v takej malej energetickej a cenovej vojne proti Rusku ? Aj ke´d zatiaľ nie so stovkami obetí. /Ale ktovie, koľko aj tých obetí bude po nastávajúcej zime…/.
Sme či nie sme „mjaso“ pre našich veliacich dôstojníkov a úradníkov z EU alebo NATO ? Odpovedzte si na to, prosím, sami.